2. Kapitola- Život v klamstve

20. října 2010 v 20:58 | Mima |  Poviedky

2. DIEL- ŽIVOT V KLAMSTVE

2.diel

" Po náročnom dni konečne doma," vzdychla som. Otvorila som vchodové dvere a zhodila tašku. V chodbe som si všimla cudzie topánky. " Asi máme návštevu," pomyslela som si. V žalúdku mi vyhrávalo asi sto muzikantov, a tak celá natešená som  vbehla do kuchyne. Na moje prekvapenie obed ešte nebol pripravený. U mňa doma to nebolo vo zvyku, aby o takejto hodine ešte nebol navarený. "Muselo sa stať niečo vážne," napadlo ma. V tej chvíli som si spomenula na ten hrozivý pocit, čo mi nedovolil spávať. " Len to nie, prosím. Nech sa nikomu nič zlého nestalo," vravela som si v duchu. Zrazu som začula hlasy, ktoré vychádzali z obývacieho pokoja. Pomaly som sa vybrala smerom ku dverám obývacieho pokoja. Znovu som cítila zvlaštny pocit. Temtokrát to nebol jeden z tých zlých, práve naopak. Srdce mi začalo prudko búšiť, ako by chcelo vyskočiť von. Práve, keď som sa chystala otvoriť dvere, aby som zistila, čo sa deje, začula som tenký ženský hlások, ktorý vravel:

" Takže ona o tom nevie?"
" Pozri Jenna, dali sme jej všetko: domov, lásku, nehu. Nebolo za potrebu jej to hovoriť. A na čo aj? Aby sa trápila, že ju vlastný rodičia zavrhli?"
"To bol hlas mojej matky," zmätene som si pomyslela. Cítila som sa zmätene, prišlo mi nevoľno a myslela som, že každú chvíľu ma budú zoškrabovať z dlážky. Aj keď som nevedela, o kom hovorili, niečo vo mne mi hovorilo, že som to ja. Musela som sa dozvedieť pravdu, už som nerozmýšlala nad ničím a otvorila som dvere. Chcela som vedieť pravdu čím skôr. Lenže nestihla som povedať ani jedno slovo a ta neznáma pani už stála oproti mne s očami plnými sĺz a nehy. V tej chvíli som si už bola skoro istá, že to hovorili o mne.
" Elena," ozvala sa pani, " Áno, si to ty. Ani nevieš aká som šťastná, že ťa konečne môžem spoznať, objať ťa. Musím ti toľko toho povedať." Určite by aj vo svojom príhovore pokračovala, ale moja matka jej do toho skočila: " Tak už dosť Jenna, už by si mala ísť."
Ja som stála ako soľný stĺp, nevedela som, ako zareagovať. Môj pohľad blúdil raz na tvár mojej matky a raz na výraz tej ženy, ktorú som videla prvykrát v živote, no zároveň som cítila, že mi je nejakým spôsobom blízka. " Nebodaj je to moja ozajstná mama, ktorá ma opustila? Nie, určite nie, je na to prílž mladá," skúšala som si dať dohromady súvislosti. Kým som tak uvažovala, ani som si nevšimla, ako moja matka vyháňa tú ženu preč z nášho domu.
" Nechaj ju, prosím," zrazu zo mňa vyhŕklo, keď som si to všimla. Obe ohromene zastali a pozreli sa na mňa. Vedela som, že by som mala niečo povedať. Ani neviem ako, ale začala som hovoriť: " Počula som vás, o čom ste sa rozprávali. Mami, ak ťa tak môžem nazývať, už viem že nie som tvoja dcéra."
" Ty si moja dcéra. Vždy si ňou bola, si a stále ňou budeš. Nechcela som, aby si sa to niekedy dozvedela. Bolo by pre teba lepšie, kebyže to nevieš. Dúfam, že sa na mňa kvôli tomu nehneváš. Chcela som ťa len chrániť, pred utrpením pri zistení, že ťa tvoji skutočný rodičia nechceli."
" Ďakujem mami," silno som ju objala. Obe sme začali plakať.
" To nie je pravda," zrazu sa ozval tenký hlas. " To nie je pravda, že ju nechceli. Isobel mala vtedy nejaké problémy a potrebovala si všetko ujastniť."
" Isobel? Takže moja skutočná matka sa volala Isobel?" spýtala som sa.
" Áno Elena," ozvala sa moja matka, " volala sa Isobel a toto je tvoja teta Jenna, Isobelina sestra."
" Takže moja teta," pomyslela som si. Pozrela som na tú ženu. Stále mala v očiach toľko lásky a nehy, že pri pohľade na ňu som pocítila úzkosť. Cítila som tak veľkú bolesť pri srdci, ktorá ma pri pohľade na ňu ubíjala. Bez premýšľania som sa jej vrhla do náručia a začali sme srdcervúco plakať. Neviem prečo, ale v tej chvíli som to tak cítila. Možno to znie bláznivo, v podstate som tú ženu nepoznala, ale bola mi blízka, veľmi blízka.
" Tak dlho som ťa hľadala, a teraz konečne som ťa našla," pošepla mi do ucha. " Odpusť mi, že až teraz, prosím."
" Neospravedlňuj sa, ja ti nemám čo odpustiť. Práve naopak, ďakujem ti, že si ma hľadala, a nenechala si ma žiť v klamstve."
Mali sme si toľko toho povedať. Dozvedela som sa, že pri mojom pôrode asistovala moja adoptívna matka, a tak ma vlastne dostala do opatery. Odišla z mesta a už sa nikdy so mnou tam nevrátila. Moja skutočná matka sa tiež niekam vyparila, o 7 rokov od môjho narodenia prišla mojej tete Jenne správa, že zomrela. No nikdy ju nemohla skutočne pochovať, pretože jej telo sa nenašlo. Môj otec je dodnes neznámy, nik nevie kto ním je. Dozvedela som sa, že som mala ešte jednu tetu, ktorá nešťastne zahynule pred 2 mesiacmi pri autonehode. Mala syna Jeremyho, ktorý teraz býva u tety Jenny. Takže mám bratranca a tetu, o ktorých som dodnes ani nevedela, že existujú.
Bolo už neskoro, keď som si šla ľahnúť. Moja teta prespala u nás. Celá zmätená z toľkých informácii som nemohla dlho zaspať. Uvažovala som o Isobel, o tom všetkom, čo som sa dozvedela. Bolo mi zvláštne, ale mala som pocit ako by mi odľahlo. Ako keby som vždy cítila, že niečo nie je v poriadku, a teraz to už viem. Môj doterajší život bol v podstate jedno klamstvo, ktoré mi nahovorili, aby mi neublížili. Necítila som zlosť zo zatajovania pravdy, pretože som vedela, že to urobili pre moje dobro. Cítila som veľkú vďaku, za to, že ma vychovali a mali rady, ako vlastnú dcéru. Pri týchto myšlienkach som pomaly zaspávala, a cítila som, že sa začína nová kapitola môjho života.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama