8. kapitola- Desivé odhalenie

20. listopadu 2010 v 17:35 | Mima |  Poviedky
8. kapitola
Desivé odhalenie
mP
Celou cestou domov sa nieslo hrobové ticho. Mala som toľko otázok, ktoré som chcela Stefanovi položiť, ale pri pohľade na jeho zúboženú tvár som nemohla. Počkala som kým zaparkoval auto pred mojím domom. Vedela som, že pustiť sa s ním teraz do debaty je zbytočné tak som len povedala:
" Tak ahoj, uvidíme sa v pondelok v škole."
S nádejou som očakavála, že sa aspoň so mnou rozlúči, no zbytočne. Bol celý stuhlý, pozeral pred seba a ani len mimikou tváre nič nenaznačil. Dosť ma to štvalo, pretože sa nemá prečo ku mne takto správať, nič som neurobila. Vystúpila som z auta, silno som zabuchla dvere a išla som do domu. Cítila som sa mizerne. Chcela som na celý dnešný večer zabudnúť. Išla som do svojej izby, no v polke schodov niekto zaklopal. Tajne som dúfala, že to bude Stefan. Išla som otvoriť, a naozaj vo dverách stál Stefan. No nebol to ten, ktorého poznám s očarujúcim úsmevom na tvári. Práve naopak, jeho tvár bola utrápená, v jeho očiach bolo vidieť strach a obavy.

" Môžeme sa porozprávať?" spýtal sa tichým hlasom.
" Poď ďalej," vyzvala som ho.
" Radšej poďme vonku," povedal a ukázal na múrik pred domom. Nič som nepovedala, len som ho nasledovala. Sadla som si na múrik, on sa postavil oproti mne. Z hlboka sa nadýchol a začal:
" Elena, mrzí ma to. To ako som sa správal, ja..." na chvíľu sa odmlčal a potom potichu pokračoval: " To Damon. Všade kde sa objaví spôsobí nemalé problémy."
" Preto si nechcel ísť na tú párty? Vedel si, že tam príde."
Neodpovedal mi, len pozrel do zeme. Vedela som, že mám pravdu. Aj keď som dnes Damona videla prvý krát v živote, niečo mi vravelo, že si ho mám držať ďalej od tela. Už len kvôli tomu pocitu, čo ma k nemu na tej párty ťahalo. Tú spomienku som rýchlo odohnala preč, pretože sa mi z nej urobilo kus nevoľno. Pozrela som sa na Stefana, chytila som ho za ruku a prehovorila:
" Nemusíš sa ničoho báť Stefan. Keď ide o mňa, ja sa k Damonovi nepriblížim. Nemám to za potrebu, jediné čo chcem je byť s tebou." Ako náhle som to dopovedala, Stefan nadvihol svoje oči, zahľadel sa na mňa a povedal:
" Elena, ty ho nepoznáš. Vždy dosiahne to, čo chce," znova zvesil hlavu. Postavila som sa, rukou mu nadvihla tvár a povedala:
" Pozri sa na mňa Stefan. V tejto chvíli ti sľubujem, že sa k Damonovi neprblížim, a nedovolím ani, aby sa on priblížil ku mne. To ti prisahám," usmiala som sa. Na jeho tvári som zbadala náznak jemného úsmevu. Nič nepovedal, iba ma silno objal. Ja som mu objatie opätovala. Zrazu mi do ucha šepol:
" Môžem niečo urobiť?"
Iba som kývla na súhlas. Odtiahol sa z môjho náručia. Zľakla som sa, že chce odísť.
" Toto som mal urobiť už dávno," poznamenal. S očakavaním som na
ňho hľadela a čakala čo urobí. Zrazu som pocítila dotyk jeho prstov na mojom líci. Prisahám, že vtedy som sa cítila, že každú chvíľu zlietnem do neba. Priblížil sa ku mne,  potichu povedal: "Ďakujem," a pobozkal ma. Moje srdce sa nechcelo utíšiť, celá som sa roztriasla, bola som úplne v rozpakoch.
" Už by som mal ísť. Čo by si povedala na to, kebyže zajtra niekam skočíme?" spýtal sa ma.
" Myslíš ako rande?" usmiala som sa.
" Môžeme to aj tak nazvať."
Ešte raz ma pobozkal a odišiel. Z toho hrozného večera na párty sa nakoniec vykľul najkrajší večer v mojom živote. V tú noc som nemohla zaspať. V hlave som mala iba Stefana, a nie len v hlave, ale aj v srdci. Áno, už sa mi dostal aj do srdca, hlboko do srdca. Vedela som, že sa to už nedá zvrátiť. Už nikto a nič to nemôže zmeniť. Nemôže zmeniť to, čo k Stefanovi cítim, to, že som sa do neho bezhlavo a neúprosne ZAMILOVALA!
Bolo 4 hodín ráno a ja som už bola hore. Nechcelo sa mi už spať. A na čo aj? Aj keď som skoro celú noc nezažmúrilo ani oko, mala som pocit, že mám v sebe toľko energií ako nikdy predtým. Vonku bola ešte tma. Rozhodla som sa, že nebudem nadarmo vylyhovať v posteli. Pôjdem sa previezť autom. Môžno bláznivý nápad, no v tej chvíli som mala strašnú chuť len tak sa povoziť. Obliekla som sa, umyla a šla. Dávala som si pozor, aby som nikoho v dome nezobudila.
Ako som tak šla po jednej ulici, zrazu som pred sebou niečo zvláštne uvidela. Spomalila som a keď som bola bližšie uvidela som muža, ktorý kľačí pri nehybnom tele. " Ó môj bože! Ten muž je isto ranený a potrebuje pomoc!"vydesene som si pomyslela. Bez rozmýšľania som vystúpila z auta a utekala smerom k nim. V polke cesty sa však stalo niečo príšerné! Ten chlap, ktorý nehybne ležal na zemi sa v prudkej rýchlosti zodvihol a zaútočil na chlapíka, ktorý nad ním predtým kľačal. Počula som už iba jeden hlasný výkrik a videla som, ako napadnutý muž spadol na zem s rozrezaným hrdlom! Stalo sa to v takej rýchlosti, že som poriadne nevidela a nevedela ako sa to stalo. No v jednom som si bola istá , ten muž bol mŕtvy! Nevedela som, čo mám robiť, či utekať alebo kričať o pomoc. Chcela som urobiť oboje, no nemohla som. Bola som ako prikovaná. Zrazu sa ten chlap ku mne prihovoril:
" Elena, rád ťa znova vidím. Tak čo hovoríš na moje dielo?" spýtal sa ma. Bola som celá vydesená, odkiaľ vie preboha moje meno?! Pomaly sa začal obraciať ku mne a ja som zbadala jeho tvár. Vydesene som vykríkla:
" Damon!!!"
On sa pousmial, jeho tvár vyzerala ako diablová tvár. Jeho ústa boli ešte celé od krvi, jeho oči boli podliaté tiež krvou,. Ani som sa nenazdala a už stál pri mne. Jeho tvár sa začala podobať normálu.
" Neodpovedala si mi," zasmial sa.
Nezmohla som sa ani na slovo, bolo to presne ako v mojom sne. Cítila som obrovský strach, no namiesto toho aby som sa pokúšala o útek, ostala som stáť a nemo pozerala na Damona. Pristúpil ku mne bližšie a povedal:
" Vydesil som ťa?" ironicky sa ma opýtal. " Nebodaj ti Stefan nepovedal o našom malom tajomstve?" začal sa smiať. Zrazu som pocítila zvláštny nával zmiešaných emocíí v sebe. Zahľadela som sa na Damona, do jeho čiernych očí. Bolo to neopísateľné. Nevedela som čo sa
to deje. Videla som iba Damona ako mu zmizol ten ironický úsmev, zvráštilo sa mu
čelo a začal kričať od bolesti. Stále som sa mu pozerala do očí. Trvalo to až dovtedy kým nespadol celý zoslabnutý na zem. Vtedy vo mne stíchli aj tie prívali emocií. Pozrela som sa na Damona, ktorý ešte stále ležal na zemi a so zoslabnutým hlasom prehovoril:
" Čo si mi to sakra urobila?"
Zľakla som sa, nerozmýšľala som a začala som utekať. Keď som prišla domov, moja teta ma so strachom privítala hneď vo dverách.
" Elena! Kde si sakra bola? Vstala som a teba nikde! Môžeš mi to vysvetliť?!" nahnevane na mňa kričala.
" Jenna, teraz nie," mrzuto som prehovorila a zamkla som sa v mojej izbe. Snažila som sa pochopiť čo sa tam vlastne stalo. Rekapitulovala som si spomienky, snažila som si dávať dokopy súvislosti, no nechápala som. Celá nervózna som sa prechádzala po izbe, Jenna mi búchala na dvere izby, no mne to bolo jedno. Nevnímala som čas, ale určite už ubehlo pár hodín od kedy som prišla do izby. Znova mi niekto zaklopal na dvere, bola som nervózna, tak som vykríkla:
" Môžeš ma nechať na pokoji Jenna?"
" Nie som Jenna, ale Jeremy."
Jeremy? To nie je možné. Celú tu dobu, čo tu bývam sa ku mne teraz prvy krát ozval! Pomyslela som si. Musela som mu otvoriť, bola to jedinečná príležitosť, ako s ním začať komunikovať. Otvorila som dvere.
" Si v poriadku Elena?" spýtal sa ma kus vystrašene. Potešilo ma , že konečne počujem jeho hlas, ktorým sa ku mne prihovára.
" Jasné Jerr, som v poho," dopovedala som to s neistotou.
" Ja len, že prišla si domov veľmi vystrašená. Ale keď si v poho, tak sa nič nedeje." Snažil sa pôsobiť odmerane, no v jeho tóne hlasu bolo počuť obavy.
" Ďakujem Jerremy," usmiala som sa na ňho.
" A aby som nezabudol, dole ťa čaká nejaký chlapík," povedal pri svojom odchode.
Stefan! Určite je to Stefan! Pomyslela som si. Rýchlo som bežala dole, aby som sa mu vrhla do náručia a povedala mu, čo sa stalo. Tak veľmi som teraz potrebovala jeho objatie. No keď som prišla dole, čakalo ma nemilé prekvapenie.
" Ty?! Čo tu robíš?" spýtala som sa so strachom.
" No tak maličká, ja budem ten kto sa bude pýtať," povedal vážnym hlasom. Spomenula som si na jeho znetvorenú
tvár, roztriasli sa mi kolená. No vedela som, že sa musím dozvedieť pravdu. Neviem ani odkiaľ sa nabrala moja odvaha sa mu postaviť zoči voči. No urobila som to. Začala som s ním hrať hru.
" Tak to sa mýliš Damon. Povieš mi kto si," snažila som sa vyznieť odvážne, no môj hlas sa triasol od strachu.
" A ak nie?" spýtal sa ironicky. Nadýchla som sa, vedela som, že sa nemôžem nechať zlomiť. Ešte dnes sa musím dozvedieť pravdu.
" Videl si, čo dokážem. Radím ti nezahrávaj sa so mnou," môj hlas znel už kus odvážnejšie. Na Damonovej tvári bolo vidieť, že je nahnevaný aj keď sa snažil usmievať. Obaja sme začali hrať hru, ktorú ani jeden z nás nechcel prehrať.
" Elena ty vieš vôbec s kým si si začala?" nadvihol obočie. No ja som sa nedala:
" A ty vieš s kým si si začal, Damon?" postavila som sa oproti nemu.
" Pozrime, niekto je odvážny. Som zvedavý, či ti tá tvoja odvaha aj vydrží," zasmial sa.
" Nebojím sa ťa Damon," povedala som pokojným hlasom. Aj keď opak bol pravdou. Mala som z neho obrovský strach.
" No ale to by si sa mala," poznamenal a v tom momente ma pritlačil o stenu. Pozrel na mňa prenikavým pohľadom a začal:
" Ale keďže sa ma nebojíš, tak ti dám dôvod na to. Chceš vedieť kto som? Naozaj to chceš?" pri tom ako to hovoril, v jeho očiach šľahali plamene. Prezrel si ma celú, priblížil sa bližšie ku mne a pokračoval: " Tak ja ti to teda poviem. Som, nie počkaj teda sme. Budem hovoriť aj za Stefana, keďže môj malý braček sa nečinil ťa oboznámiť so svojím tajomstvom. My sme teda, ako by som to špecifikoval, aby si to pochopila? Tak poviem to jemne, sme krvilačné beštie prahnúce po ľudskej krvi. No v skratke povedané sme upíri," zasmial sa.
V tej chvíli som pochopila mnohé veci. Čudné správanie Stefana, moje sny.... chcela som ďalej premýšľať, no ucítila som tlak, ktorý ma viac pritlačil o stenu.
" Tak a teraz ty," zrazu jeho hlas pôsobil sladko.
" Ja neviem Damon," povedala som potichu.
" No tak Elena, nenúť ma použiť násilie."
" Chceš mi ublížiť?" spýtala som sa so strachom.
" Hmm povedzme, že lepšia obeť by bol taký Jerremy. Čo na to povieš?"
" Damon prosím!" vyhŕkli mi slzy.
" Psst, nemusí sa nič nikomu stať, len mi odpovedz na moju otázku," znova sa sladko prihovoril.
" Damon, keď ja vážne neviem, čo sa stalo. Prosím, musíš mi veriť!" plačúco som ho prosila. Už nič nepovedal, zahľadel sa na mňa a v tej chvíli som v jeho očiach videla smútok, bolesť a utrpenie....
Zrazu sa ozval nahnevaný hlas:
" Damon! Okamžite ju pusť!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 MaCi MaCi | Web | 20. listopadu 2010 v 18:24 | Reagovat

jj to je pravda ale přece jen takový dva hodní "lidi" tam...no hodíjou se k sobě :)

2 Selene Selene | Web | 20. listopadu 2010 v 22:56 | Reagovat

tak krásne si opísala zlého Damona...:-D
ten kto kričal bol isto Stefa...však:-D

3 Dadie Dadie | Web | 20. listopadu 2010 v 23:25 | Reagovat

krásna kapitola :) ako rýchlo sa Elena dozvedela o upíroch ..v tej chvíli som v jeho očiach videla smútok, bolesť a utrpenie....toto mi stále vŕta hlavou, prečo?

4 Ada Ada | Web | 21. listopadu 2010 v 16:42 | Reagovat

Ou, hned jak budu mít čas, tak si to určitě přečtu, ale promiň, teď vůbec nestíhám, jsem ráda, že jsem si na chvíli udělala na blog čas a koukla co je nového u Affs ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama