Magická posadnutosť- 12. kapitola

31. ledna 2011 v 20:34 | Mima |  Poviedky

Magická posadnutosť- 12. kapitola

mP
ROK 1864:
Už prešiel presne týždeň od Vianočného bálu, na ktorom som ho znova videla. Stál v kúte miestnosti, keď som ho zbadala. Pozeral sa uprene na mňa svojimi tmavo hnedými veľkými očami. Navonok bol okúzľujúco krásny. Každá dievčina si vynucovala jeho priazeň, no nadarmo, on si ich vôbec nevšímal. Niečo ma k nemu ťahalo, niečo tak silné. No mala som z neho strach, veľký strach. Snažila som sa mu vyhýbať, no tá túžba znovu ho vidieť bola silnejšia ako ja.
Keď sa skončil bál a hostia poodchádzali, ON prišiel za mnou. Prisadol si ku mne na lavičku v záhrade. Bola hlboká noc a nikde nebola živá duša. Najprv sa ku mne správal milo a galantne. V jeho blízkosti som pociťovala silné vnútorné emócie, ktoré boli pre mňa neznáme až do chvíle, keď som sa s ním nezoznámila.
Jeho hlas bol krehký a nežný a pôsobil ako balzam na moju zmätenú dušu. Skladal mi komplimenty, zahŕňal ma lichôtkami a ja som sa pri tom cítila ako bohyňa. No v jednom okamihu sa všetko zmenilo, akoby to už nebol ON. Jeho slová ma dodnes nenechajú pokojne spavať. Stále počujem v mojej hlave, ako mi vraví "Svojmu osudu neutečieš, ty patríš môjmu stvoriteľovi!" a pri tom dáva dôraz na každé svoje vyslovené slovíčko a v očiach mu šľahajú plamene...

"O môj bože, to som naozaj urobila?" spýtala som sa vydesene.
"Uhm, už chápeš prečo som ti nechcel nič povedať?"
"Ale, ako je to možné?" nechápavo som krútila hlavou.
"Ja neviem," odvetil mi Stefan.
"Takže, či som to dobre pochopila. Od chvíle čo som si ťa pomýlila s Damonom bola som ako nepríčetná?"
"Kiežby len to. Keď si dorozbíjala nábytok a kúsok si sa upokojila, myslel som si, že už budeš v poriadku. No ty si si sadla na zem do klbka a stále si opakovala jednu vetu, pričom si mala nepríčetný pohľad," do vysvetľoval mi Stefan.
"Akú vetu?" spýtala som sa preľaktuno.
"Tá veta bola PREČ SO ZLOM."
"Bože, čo to má znamenať?"
AJ keď som sa snažila vyzerať vyrovnane, vo svojom vnútri som cítila veľký strach. To čo mi Stefan povedal ma úplne vykoľajilo. A najhoršie bolo to, že som si nič z toho nepamätala. Jediné čo nasvedčuje tomu, že sa to stalo boli moje modriny na tele a Stefanové slová.
"Nevieš, či sa ti už niečo také pred tým niekedy stalo?" spýtal sa ma Stefan.
"Ako to môžem vedieť, keď si to nepamätám?" odpovedalo som mu otázkou a v mojom hlase bolo počuť náznak histérie.
"Len sa upokoj Elena, chcem ti len pomôcť."
"Ja viem, prepáč Stefan. Som z toho nervózna," ospravedlnila som sa mu. Chytil ma za ruku, akoby chcel tým naznačiť, že nie som v tom sama.
"A na nič podobné vo svojom živote si nespomínaš?" spýtal sa ma znova. Hlboko som sa zamyslela, hľadala som v svojej pamäti niečo, čo by sa podobalo na túto situáciu. Stefan sedel potichu a pozeral sa na mňa. Po dlhšej chvíli som nadvihla hlavu. Stefan spozornel.
"Jasné, spomínam si," povedala som a pozrela som na neho.
"Neviem, či to s tým súvisí, ale raz sa mi stalo niečo podivné. Ja osobne si na to nepamätám, ale moja matka, vlastne adoptívna mama mi o tom rozprávala," začala som mu vysvetľovať.
"A čo ti povedala?" spýtal sa ma Stefan.
"Ja si to už presne nepamätám, bolo to už hrozne dávno. Viem, že som vtedy mala 9 rokov. Raz v noci som sa zrazu posadila a prestala vnímať okolie. Mama mi povedala, že som vyzerala ako posadnutá. Môj pohľad bol prázdny a iba som si mrmlala nejaké nezmysli. Netrvalo to dlho, a keď som sa z toho tranzu alebo ako to mám nazvať prebrala, nič som si nepamätala."
Stefan ma potichu počúval. Tváril sa zvláštne a to ma desilo. Určite si o mne teraz myslí, že som blázon, pomyslela som si.
"Na viac si nespomínaš?"
"Asi nie," odvetila som mu.
"Stačia nejaké detaily, hocičo. No tak Elena, snaž sa."
"Hmm na niečo si ešte spomínam, ale nemyslím, že to ma s tým súvis. Podľa mňa to je len obyčajná náhoda."
"Všetko môže mať súvis," poznamenal Stefan s vážnym hlasom. Nemala som rada tento tón jeho hlasu, vtedy som vedela, že sa niečo vážne deje.
"Tak fajn. Vieš na druhý deň sme sa dozvedeli, že môjho strýka sa pokúsili okradnúť asi v tú istú hodinu, keď sa mi to stalo. Dodnes to nie je ujasnené, že kto to bol, ani sám George, môj strýko nevedel identifikovať útočníka."
Stefan mi nič na to nepovedal a mal zamyslený výraz tváre.
"Nad čím premýšľaš?" spýtala som sa ho.
"Ale o ničom," odvetil mi stroho, pričom som videla, že myšlienkami je úplne niekde inde.
"A čo si o tom myslíš?" položila som mu ďalšiu otázku.
"O čom?" spýtal sa ma, no hneď na to aj zareagoval: "Aha myslíš o tomto. Tak podľa mňa si mala pravdu, nemá to s tým žiaden súvis. Mali by sme na to celé zabudnúť," navrhol.
"To nemyslíš vážne však?" spýtala som sa ho.
"Ale myslím, prečo radšej nerobíme niečo príjemnejšie?" navrhol mi. Bola som z neho zmätená, mala som pocit, že na to čo sa stalo už úplne zabudol.
"Stefan, prečo si zrazu takýto?"
"Len som došiel k názoru, že to mohlo byť z toho všetkého, čosi v poslednej dobe zažila. Prísť na to, že tvoj priateľ je upír, že jeho bývala vyzerala rovnako ako ty, to dá na psychiku veľmi zabrať."
"Nehraj tu na mňa divadielko Stefan, jasné? Poznám ťa už dobre na to, že viem, kedy ma klameš."
"Neklamem ťa, je to tak," nástojil na svojom. Vôbec sa mi to nepozdávalo, vedela som, že niečo nie je v poriadku. No bola som už z toho všetkého unavená, mala som už dosť klamstiev a tajností.
"Tak fajn, nechajme to tak. Už musím ísť. Maj sa," ani som mu nedala bozk na rozlúčku a odišla som. Asi vedel, že mu nedôverujem, a tak sa ani nevybral za mnou. Iba na mňa zvolal:
"Elena!" otočil sa ku mne a dodal: "Milujem ťa."
"Jasné," odvetila som mu stroho a odišla som.
Celou cestou domov som musela na to myslieť. Najviac ma zamrzelo Stefanovo správanie. Čo také strašné pred do mnou tají, že mi to nemôže povedať? Stále mi výrila hlavou táto otázka.
"O nie, ešte toto mi chýbalo!" zúfalo som vzdychla, keď mi zlyhalo auto. Snažila som sa ho znova a znova naštartovať, no zbytočne. Vystúpila som z auta a porozhliadla sa okolo seba. Bola už tma, cestu rozsvecovali iba pouličné lampy. Nebolo nikoho nikde, zachvela som sa od zimy. Bol prvý januárový týždeň, takže vonku poriadne mrzlo. Chcela som sa vydať pešky, no domov som to mala ešte ďaleko a ku Stefanovi tiež. Stála som opretá o auto a čakala som, či niekto nepôjde náhodou okolo. Po polhodine čakania som v diaľke zbadala svetlá z oproti idúceho auta. Skočila som mu do cesty a začala som mávať rukami, aby ma zbadal. Čím bližšie bolo auto, tým viac som počula hudbu, ktorá sa z neho šírila. Keď ma zbadalo, prudko zabrzdilo. Prikročila som bližšie k autu, okno na ňom sa sklopilo a zjavila sa v ňom hlava muža.
"Zdravím slečna," pozdravil ma a stíšil kúsok hudbu.
"Ahoj," tykala som mu, pretože bol pomerne mladý. "Ty si moja záchrana," povedala som mu a naklonila som sa k jeho oknu. Vtedy som zbadala, že v jeho aute sedia ďalší traja muži, ktorý vyzerali dosť divne. Pochytil ma menší strach a váhala som, či ho mám o niečo poprosiť alebo nie.
"Kráska v problémoch?" spýtal sa ma s úsmevom. Pokrčila som iba ramenami a nesmelo som sa usmiala.
"Pokazené auto čo?"
"Uhm," odvetila som  a odkročila som od auta.
"Pozriem sa ti na to," povedal milo a vystúpil z auta. Až vtedy som si uvedomila, aký je ten muž vysoký. Bol skoro dvakrát vyšší ako ja. Striaslo ma. Vybral sa k môjmu autu, nadvihol kapotu. Pár minút sa na to pozeral. Stála som za ním, ruky som mala preložené cez prsia, tak mi bolo teplejšie.
"Bude sa to dať opraviť?" spýtala som sa ho. Neodpovedal mi, iba sa na mňa pozrel. Otočil sa ku mne a pomalým krokom sa ku mne začal približovať.
"Čo to robíš?" spýtala som sa ho vydesene. Nič mi nepovedal, iba sa zasmial. Chcela som utiecť, a tak som sa otočila. No v tom som narazila na ďalšieho chlapa. Poobzerala som sa okolo seba a zistila som, že som nimi obkľúčená. Všetci z nich vyzerali ako nadrogovaný, mala som z nich strach. Chytila ma panika, začala som sa obracať a zúfalo som hľadala stranu, z ktorej by som mohla ujsť, no bolo to zbytočne.
"Vieš, máme radi také sladké bábiky ako si ty," povedal cynický jeden z mužov.
"Prosím, nechajte ma ísť," prosila som ich so stiahnutým hrdlom. No všetci sa začali iba nahlas smiať. Pozrela som sa napravo a konečne zbadala malú škáru, cez ktorú by som mohla újisť. Nerozmýšľala som a rozbehla som sa. Bežala som ako o dušu no jeden z chlapov ma dobehol a chytil.
"Pusť ma!" kričala som ako o dušu a búchala som rukami v snahe vyvliecť sa z jeho slizkého náručia. No bolo to zbytočné, jeho zovretie bolo pevné a silné. Jeho smiech sa šíril celou tmavou ulicou. Postupne pribehli ku nám aj ďalší chlapi.
"Tak ktorý ide prvý?" spýtal sa ten muž, ktorý ma držal.
"Prosím, nechajte ma," úpenlivo som prosíkala a oči sa mi zaliali slzami.
"Počuli ste to?" spýtal sa zrazu muž, ktorý stál pozadu od nás.
"Čo či sme počuli?" spýtal sa druhý.
"Čo to bolo?!" znovu sa spýtal vydesene.
Neviem prečo, ale v tej chvíli som pocítila nával bezpečia...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Mary Angel :-) Mary Angel :-) | 1. února 2011 v 7:28 | Reagovat

waaaa uzasne :-) ten koniec bol super, som zvedava kto je zachranca ;-) ... ale najviac ma zarazilo, co pre nou Stef taji ...

2 MaCi MaCi | Web | 1. února 2011 v 13:01 | Reagovat

že to stíháš psát xD já mám co dělat abych si našla chvilku na tu moji "jednu" povídku xD

3 Ada Ada | Web | 1. února 2011 v 16:06 | Reagovat

Jak stíháš psát dvě povídky najednou? Jsem ráda, že stíhám jednu =D

4 Kajuš Kajuš | Web | 1. února 2011 v 21:47 | Reagovat

Super...xD

5 mitchie* mitchie* | Web | 2. února 2011 v 16:20 | Reagovat

je to uzasne ;) ♥

6 Ada Ada | Web | 2. února 2011 v 17:00 | Reagovat

Na blogu je další kapitola povídky =)

7 Lia™(totální magor) Lia™(totální magor) | Web | 3. února 2011 v 21:14 | Reagovat

Ahojky affko!Oznamuji že sem zrušila (prozatím) svůj blog.Vytvořila jsem si novej, máš ho v odkazu, tak se jukni, a anpiš, pokud budeš chtít být i nadále affs!

8 Ada Ada | Web | 5. února 2011 v 11:08 | Reagovat

Zlatko*** u mě na blogu je další kapitola povídky =)

9 Kajuš Kajuš | Web | 5. února 2011 v 15:39 | Reagovat

úžasné :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama